end

UPOZORNENIE

Skialpinistické a turistické trasy uvedené v sprievodcovi sa nachádzajú na území TANAPu, preto sa návštevníci tohto územia musia riadiť jednak Návštevným poriadkom TANAPu (reguluje pohyb návštevníkov z hľadiska ochrany prírody) a jednak pokynmi Horskej záchrannej služby (zaisťujú bezpečnosť návštevníkov).

Pri svojvoľnom vstupe do neprístupných zón, nerešpektovaní sezónnych uzáver, porušovaní NP TANAPu a Pokynov HZS preberá účastník túry zodpovednosť za svoje konanie. Účelom sprievodcu je podanie objektívnej informácie a nemožno ho považovať za navádzanie k porušovaniu vyhlášok, pokynov a súvisiacich zákonov!

Turistický a skialpinistický sprievodca Vysokými Tatrami vznikal pôvodne pre moju vlastnú potrebu ako akýsi manuál podľa ktorého nabudúce už nezablúdim. Postupne naberal na objeme a tak som sa rozhodol umiestniť ho na sieť aby poslúžil aj iným. Priebežne ho dopĺňam zakaždým keď získam ďalšiu dobrú fotku, alebo keď prestúpim novou cestou.

Sprievodcovia po tatranských štítoch síce existujú, ale buď sú v nich cesty opísané len slovne (s priloženou schematickou mapkou - Andráši [1]), alebo sú slovné opisy doplnené len ručnými nákresmi (Kroutil-Gellner [2]). Najkvalitnejšia a najdetailnejšia je v tomto zmysle určite Puškášova desať-dielna monografia [3] s fotografiami stien a zakreslenými cestami. Avšak vzhľadom k veľkému množstvu spracovaných ciest (prevažne v horolezeckej obtiažnosti) je tento sprievodca z turistického hľadiska trochu nepraktický a neprehľadný. V súčasnosti je na trhu dobre dostupný Výber tatranských stien od Bobovčáka a Jacinu [4a,b] a na internete obsiahla elektronická verzia www.tatry.nfo.sk [4c]. Avšak, rovnako ako Puškáš, venuje sa hlavne lezeniu. Spoločnou vlastnosťou zmienených publikácií (s výnimkou [4a,b,c]) je veľmi zlá dostupnosť.

Sprievodca, ktorého nájdete na týchto stránkach sa snaží kombinovať názornosť Puškáša s prehľadnosťou Andrášiho.

Štíty sú spracovávané jednotlivo, pričom každý výstup je opísaný jednak slovne, jednak na schematickej mapke oblasti a napokon je zaznačený priamo do fotografie štítu (obyčajne z viacerých pohľadov). Od leta 2010 sú niektoré výstupy doplnené záznamom GPS.

Pri koncipovaní sprievodcu som vychádzal výhradne z vlastných skúseností, ktoré som nadobudol pri priestupe danou cestou, prípadne z blízkeho pohľadu do nej. Pri opise štítov a ciest som často citoval diela [1], [2] a [3]. Schematické mapky pochádzajú z Hlaváčkovej mapy Vysokých Tatier [5]. Použité fotografie sú väčšinou moje, prípadne prevzaté od mojich priateľov (výnimočne pochádzajú z internetu, napr. letecké snímky). Horolezecké cesty neboli spracované, nakoľko touto problematikou sa kvalitne zaoberajú existujúce zdroje.

Pri každej ceste je okrem popisu uvedený aj orientačný čas, obtiažnosť a atraktivita. Ide o subjektívne charakteristiky vyjadrené tak, ako som ich videl a cítil ja. Čitateľovi sa môžu po absolvovaní túry zdať odlišné.

Uvádzaný čas je počítaný bez prestávok na oddych. Používanie lana, ktoré postup družstva vždy spomalí, je v čase zahrnuté. Čo nie je zahrnuté je spomalenie postupu vplyvom zlej telesnej kondície, nepriazne počasia, blúdenia v zlej viditeľnosti a pod... Tieto faktory sa neoplatí podceňovať lebo dokážu čas výstupu aj zdvojnásobiť.

Obtiažnosť, uvádzaná na druhom mieste, vyjadruje úroveň technických problémov (nie kondičnú náročnosť túry alebo mieru nebezpečenstva). V záujme kompatibility s ostatnou sprievodcovskou literatúrou bol sprievodca v roku 2014 kompletne prekonvertovaný do stupnice UIAA resp. Welzenbachovej (Tatranskej) stupnice. Ak sú pri výstupovej trase uvedené rôzne obtiažnosti, znamená to že sa mi obtiažnosť výstupu zdala iná ako uvádza Puškáš. V takom prípade prvý údaj je prevzatý z Puškáša [3] a druhý v zátvorke reprezentuje môj názor.

Pozn.: Na tomto mieste treba poznamenať, že v súčasnosti sa už výstupy v Tatrách klasifikujú len stupnicou UIAA. Podľa Welzenbachovej stupnice sa klasifikovali výstupy prevažne pred rokom 1970. Podľa horolezeckých elít [PUŠKÁŠ, Arno: Vysoké Tatry horolezecký sprievodca, diel VI. Bratislava: Šport, 1979, s. 19-21] je stupnica UIAA "prísnejšia" ako Welzenbachova. Puškáš neuvádza prevodovú tabuľku, ale z textu na strane 20 sa dá dedukovať, že rozdiely medzi stupnicami budú minimálne a zrejme sa prejavujú až pri vyšších obtiažnostiach. Pri turistických výstupoch preto považujeme obe stupnice za ekvivalentné.

II - bezpečný postup vyžaduje aplikovanie pravidla troch pevných bodov (t.j. v danom okaminhu pohybujeme vždy len jednou končatinou). Chytov a stupov je dostatok, sú dosť veľké a vhodne orientované. Priebežné istenie na krátkom lane nemusí byť postačujúce. Postup vo viac ako trojčlenných lanových družstvách predstavuje bezpečnostné riziko.

Obtiažnosť II-III UIAA je hranicou s regulérnym lezením.

Vo väčšine prípadov sa môj názor na obtiažnosť túry zhoduje s [3]. Ak tomu tak nie je, na prvom mieste udávam obtiažnosť podľa [3] a za ňou v zátvorke môj názor.

Pre bezpečné zvládnutie ciest v obtiažnosti II a III je nutná znalosť horolezeckých techník istenia a pohybu po skalách. Nakoľko cieľom sprievodcu nie je prezentovať horolezeckú metodiku, doporučujem čitateľovi štúdium prác [6a,b],[7],[8],[9]. Nevyhnutnosťou je horolezecká prilba, lano, sedací (najlepšie aj prsný) úväz, istiace a zlanovacie prostriedky (vklinence, friendy, slučky, zlanovacia osma resp. kýblik), karabíny.

Atraktivita je charakteristikou, ktorá vyjadruje môj subjektívny dojem z túry. Atraktivitu zvyšuje zaujímavý panoramatický výhľad, dobrá skala, výnimočnosť línie, pekné exponované partie. Znižuje ju predovšetkým zdĺhavý postup po suťovisku, kliesnenie sa kosodrevinou, postup po nebezpečných strmých trávach, postup po zlej skale s obmedzenou možnosťou osadzovania istení, objektívne nebezpečné úseky s možnosťou pádu kamenia... Má tri stupne +,++,+++ (najvyššia známka je +++).

V nákresoch sú plnou farebnou čiarou znázornené značené turistické chodníky. Bodkovaná krivka vyznačuje trasu výstupu opisovanú v sprievodcovi. Každá cesta má priradené číslo, pod ktorým je vedený aj slovný opis cesty. Od leta 2010 začali v sprievodcovi sporadicky pribúdať záznamy trás pomocou GPS. Trasy sú optimalizované a exportované vo formáte GPX. Ku každému súboru je propojená informácia o smere navádzania (odkiaľ - kam). Na tomto mieste je nutné upozorniť, že presnosť GPS navigácie závisí od konfigurácie terénu, výhľadu na oblohu, aktuálneho počtu družíc v priestorovom uhle atď... Za optimálnych podmienok vo vrcholových partiách hôr dosahuje presnosť určenia polohy 3-10 m. V kaňonoch, roklinách, hlbokých údoliach, jaskyniach, budovách a pod korunami stromov je presnosť mnohonásobne menšia. Predovšetkým za zlej viditeľnosti môže k zablúdeniu či úrazu viesť aj malá nepresnosť, preto informácia z prístroja GPS má v horskom teréne len doplnkový význam. Hlavný dôraz je naďalej kladený na zmyslové vnemy a priestorovú orientáciu.

Zimnej lyžiarskej turistike a jej náročnejšiemu odvetviu - skialpinizmu skôr alebo neskôr prepadne väčšina ľudí, ktorí sa venujú letnej turistike. Lyže nielen odomykajú neprístupnú zimnú prírodu, ale aj nahrádzajú vyčerpávajúci zostup fantastickým zjazdom.

Skialpinistických sprievodcov Vysokých Tatier nie je veľa. Informácie sa dajú získať napríklad z výberu túr od S. Klauča [10] a brožúrky B. Štofana [11]. Pravdepodobne najlepšie dostupným a spracovaným je sprievodca od M.Peťa [12], ktorý naviac opisuje aj iné skialpinisticky zaujímavé pohoria. Autor je mimoriadne zdatný lyžiar a tak sa orientuje prevažne na ťažké až extrémne zjazdy. Zaujímavé sú aj stránky I.Sikulovej-Filovej [13a], kde nájdete veľa užitočných informácií nielen sprievodcovského typu od autorky ktorá vie o čom píše.

Lyžiarske túry prezentované na týchto stránkach patria medzi jednoduché. Napriek tomu by mal človek pred zahájením skialpinistických aktivít venovať patričnú pozornosť kondičnej príprave, cibreniu lyžiarskych techník a kúpe spoľahlivej výstroje. Vývoj by mal smerovať od zvládnutia lyžovania na strmej upravenej zjazdovke smerom k zjazdovkám neupraveným, vyskúšať si lyžovanie v širokom spektre neupravených snehov (prachový, zľadovatelý, kašovitý, kôra, firn, ...) na svahoch s plynulým dojazdom a kde nehrozia zrážky so skalami či stromami. Ideálne podmienky na skialpinistické začiatky poskytujú pohoria Malej a Veľkej Fatry. Skialpinistická výstroj je relatívne nákladná záležitosť a treba ju voliť podľa toho či sa chceme orientovať skôr na ťažké zjazdy, alebo na dlhé šľapanie/pretekanie (rozdiel v hmotnosti je aj viac ako 10 kg). Do základnej výbavy patria: skialpinistické lyžiarky, lyže, viazanie, (tulenie) pásy, palice, prilba, mačky, cepín a lavínový set (=lavínový vyhľadávač+lavínová sonda+lavínová lopatka). Podľa môjho subjektívneho názoru je vhodnejšie najprv kúpiť lacnejšiu, ojazdenú výstroj a neskôr keď sa lyžiarsky vyprofilujeme a dokážeme oceniť špičkový materiál investovať do novej výstroje (neplatí to pre lavínový set). V závislosti od povahy terénu (prekonávanie prahov, nebezpečných traverzov, postup po ľade a skale) treba pribaliť aj istiace pomôcky. Pravdepodobne najväčšie riziko pri skialpinizme predstavuje pád lavíny. Je teda veľmi dôležité dokonale poznať svoj lavínový set a poznať algoritmy kamarátskej záchrany nielen na teoretickej, ale aj praktickej úrovni.

Obtiažnosť túry je diskutabilný pojem, nakoľko veľmi závisí od konkrétnych snehových a poveternostných podmienok (viď I.Sikulová-Filová [13b]). Aby bola zachovaná mezdinárodná kompatibilita údajov, bola v prezentovanom sprievodcovi použitá Traynardova stupnica [13b]. Každá túra má priradenú štvoricu informácií o sklone, obtiažnosti, expozícii a prevýšení. Sklon bol meraný paličkovou metódou (viď HZS [14]).

Napokon niekoľko doporučení:

-pred odchodom na túru zistiť lavínové nebezpečenstvo, najlepšie na portáli HZS www.laviny.sk [15]. Riziko pádu lavíny je na každom svahu individuálne a k jeho posúdeniu vedie pomerne komplikovaný algoritmus (viď [14]). Orientačne však platí - odložiť túru pri riziku väčšom ako 2;

-vždy byť na túre minimálne vo dvojici a mať vo výbave fungujúci lavínový set, nabitý mobil a lekárničku (najlepšie aj dlahu);

-dokonale ovládať algoritmy kamarátskej pomoci a improvizovanú záchranu;

-minimálne na začiatku svahu a v najstrmšom mieste otestovať integritu snehu (napríklad Nórskou sondou), viď [15]. Pri zlom výsledku opustiť rizikový svah čo najskôr a bezpečnou trasou;

-ak to okolnosti umožňujú, viesť výstup rovnakou trasou ako zjazd. Tým sa otvára možnosť zistiť nástrahy terénu a kvalitu snehu v predstihu;

-lyžovať vždy po jednom. Ostatní zatiaľ čakajú na bezpečnom mieste aby prípadná lavína strhla len jedného;

-hrebene, rebrá a chrbty sú miesta odkiaľ sneh pri kĺzaní odchádza a dná žľabov, kotly, kuloáre sú naopak lavínovými zbernicami. Snažíme sa preto vystupovať aj lyžovať mimo zberníc.

Budem rád, ak ma upozorníte na akékoľvek zistené nezrovnalosti a ak vám tento sprievodca dopomôže k pekným zážitkom.